?ai.ŕJ

!

a**i4>iMtMÉtl*MÍM

-^ň^m^^^:

=*:§

Á

aD

Ý

rP

o

^^

0,0

;i

Pospolité Čítanie.

Sošit 1 .

Slovenské Memorandum roku 1861.

Na 50-ročnú rozpomienku

napísal Jozef Škultéty.

S prílohou IVIemoranduma.

Nákladom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom Sv. Martine. — 1911.

"< A P

55"g

Tlačil Kníhtlačiarsky úôastinársky spolok.

Kým v Uhorsku latina bola úradnou rečou, to jest kým snemy po latinsky rokovaly a vynášaly zákony, kým sa správa po latinsky viedla, sady po latinsky súdily a školy po latinsky učily, nebolo tu národnostnej otázky, nijakých bojov medzi domášnymi národmi. Minulosť Uhorska je hodne krvavá: tu pre spory o trón, tu pre náboženstvo bývalý krvavé domášne boje, zas poddaní išli na pánov, mocní oligarchovia ruvali sa medzi sebou, alebo spravili odboj proti kráľovi : len pre národnosť nebolo, hoci od tisíc rokov bývalo tu viac plemien, nijakej otázky až do konca XVIII. stoletia, a spory, srážky pre ňu vypuklý až v XIX. století, za našej alebo našich otcov pamäti.

A niet príčiny chváliť tá minulosť. Národ- nostnému boju vo vývine národov a civili- zácie nevyhne sa, a keby sa u nás jedno-

druhé prvej bolo začalo trief, lámať, pravde- podobne menej bolestí by sa bolo dostalo našim pokoleniam a volnejší duchovný rozvoj by boly mohly mať už naše deti.

U západných Slovanov i u časti južných počiatky národného obrodenia na konci XVIII. stoletia pripisujú sa menovite i účinkom pa- novania cisára Jozefa II Iste, do národnej tmy iiajmä Uhorska velký tento človek musel hodne posvietiť. V Sedmohradsku, aby poznal po- mery neuznaných, potlačených Rumunov, Jozef osobne zjavil sa ešte ako následník trónu; ako cisár vykonal ta dve cesty, býval i na službách Božích v rumunských chrámoch a všetky jeho nariadenia, posielané do Sedmo- hradska, boly trojreČové, popri nemčine tak rumunské, ako madarské U nás Slovákov spisovatelia jozefínskej doby (HrdliČkovci v Plachého Starých Novinách) začali spomínať „obživenú reč" slovenskú, obzerať sa, kde, v ktorých krajoch bývajú Slováci a kolko je i ostatných Slovanov. Ked stopujeme, kde sa vzal Bernolák, ktorý prvý pozdvihol sloven- činu za literárny jazyk a ktorému v zapätí šiel velký básnik Hollý, prídeme tiež na účiaky jozefinizmu. U Madarov, čo ako oppo- Dovali jeho reformám, ked cisár umrel včas, neočakávane, ozval sa i taký hlas: „Nebyť jeho, len pozde alebo nikda by sme sa ne- boli dostali k svetlu. On nám zapálil faklu,

aby sme mohli vidieť najväčšie pravdy."*) I českí historikovia hovoria : „Vše, co ger- manisačního úsilí v josefinismu skutečné bylo obsaženo, nebo co se do neho vkladá, ne- mohlo nám tolik uškoditi, jako nám joseíi- nismus prospel."**) Nemčina u Jozefa II. bola len prostriedkom vzdelanosti — nijakým cie- lom; pri nej duchovný rozvoj zostal svobod- ným. Jozef „chcel stvoriť štát, a stvoril národy." V Uhorsku poriadkom Jozefa II. oppono- valo sa pod heslom „svoboda krajiny", ale ked cisár umrel neočakávane (20. februára 1790), tu aká radosť vypukla? Protivníci mŕtveho cisára výskali, že zemianske privi- légia budá prinavrátené, majetky zemianske nebudú odane.'ié, pred trestným zákonom sedliak zase nebude rovný so zemanom, bude zase stoličná samospráva, panský súd, vôbec stavovské poriadky, ktoré Jozef vy vracal. Po- vyťahovali mentieky v kuruckých časoch no- sené, panie zavrhnuté uhorské čepce, oplecká, zástery, a gombári nestačili robiť šujtáše, zlat- níci strieborné gomby. A, Či z nejakého ne- povedomého súvisu s tými národnými šatami, či zo strachu pred novými poriadky a pred nejakým novým cisárom Jozefom, začalo sa ozývať i „magyar nyelv!" (madarská reČ) a Čo malo značenie majetkom alebo postavením,

*) Anton Szirmay: História Arcana, § 169. **) V. Novotný : České Dejiny, I, str. 4.

išlo za týmto heslom. Na naliehanie stolíc snem (1790 — 91) i uzavrel uvedenie maďar- činy na miesto latiny, s tým obmedzením, že kto ešte nevie po maďarsky, môže užívať la- tinskej reči na sneme i pred úradmi. Stolice žia- daly maďarskú učenú spoločnosť, počas zase- dania snemu vzalo vznik maďarské divadlo. Rozpínavosť išla tak ďaleko, že niektoré stolice v petíciách žiadaly pripojiť k Uhorsku Halič, ktorú Mária Terézia bola dostala pri delení Polska, a uviesť i tam, Poliakom a Rusom, maďarčinu Vidiac toto opojenie, Samuel Decsy v spise „Pannoniai Féniksz" povedal: „Te- rajšiemu horleniu maďarského národa za ma- terinský jazyk nemôže sa dôverovať, lebo vrelosť táto je nie z ozajstnej oddanosti k nášmu národnému jazyku, ale zo strachu, že ztratíme zemianske svobody, a kadenáhle zemianske svobody budeme môcť postaviť na pevný základ, hneď zabudneme na svoj ja- zyk." Lenže iní z píšucich Tudí maďarských nemali v úmysle ochladzovať rozpálené hlavy. Sám triezvy Kazinczy začal hovoriť o maďar- skom vynaučovaní nemeckej, slovenskej, srb- skej a rumunskej mládeže, o možnosti poma- ďarčiť všetok verejný život. Vôbec prišlo do úžitku slovo maďarčenie.

A tým prestalo Uhorsko, ktoré nemalo národnostnej otázky, národnostných rozbrojov. Áno, heslom „maďarčenie!" zvestovalo sa, že ná-

rodnostná otázka v Uhorsku bude zamotaná, ťažká, že pre ňu muoho sĺz potečie.

Nasledovaly napoleonovské vojny. Vtedy, ako všeličo iné, zatícbol i madarský pohyb. Po odstránení Napoleona ob n o vily sa agitácie za madarský jazyk a začali spomínať madar- ský národný štát.

Roku 1836 tretím zákonným Článkom maďarčina bola už postavená vytisnúť ostatné krajinské jazyky. K netolerantnosti, ktorá od samého počiatku charakterizovala tento pohyb, pripojil sa i fanatizmus a v zapätí išly násilia. Stoličná vrchnosť miešala sa i do cirkvi; z Lajoš-Komárna Slovákov preto, že nechceli si dať vziať slovenské služby Božie, už roku 1827 bili verejne na dereši. Ešte pribúdalo výstredností od vystúpenia Kossutha ako no- vinára. Széchenyi, zdesený stavom vecí, v svo- jej reči v maďarskej akadémii 1842. roku už karhá fanatikov, že iné jazyky k vôli maďar- skému vytískajú ako nejakú nákazu. Priťaho- vať si iných a assimilovať je pre národ vraj dobrá vec; ale „kto len grammatiku učí, na všetko šnúry prišíva, všetko natiera na červeno, zeleno a bielo, či môže mať pre iných prí- ťažlivosti? Alebo či má vyvýšenoeti, potrebnej k assimilovaniu iných, kto si nectí u iného to, pre Čo u seba požaduje úctu? Či je toho spôsobný, kto svojho hrdinského protivníka, preto že bojuje za svoju krv s takým odu-

ševnením, ako on za svoju, miesto aby ho v rytierskom duchu pozdvihol k sebe, pohansky napáda a nehanbí sa nízkym upodozrievaním pošpiniť jeho dobré meno?"*) „Niet azda krajiny na zemi — hovorí o nieôo dalej — kde by sa vysoká idea vlastenectva tak mie- šala 8 krajinskou rečou", a „niet ničoho od- pornejšieho, ako prázdne, mizerné, na hriešnu hrúd namazané vlastenectvo."

Bolo slabé i slovo Széchenyiho, zaniklo vo vlnách šovinizmu. I tí, ktorých on sám považoval za naj triezvejších (Deák!), vystú- penie jeho pripisovali rozorvanosti duše a s poľutovaním hovorili o veľkom človeku.

Slovenské národné povedomie vtedy už malo mocných kriesiteľov, poetov plamenného slova, povolaných zapáliť duše. Slovo Jána Kollára malo áčinky v Slovanstve daleko na západ i na juh, ono burcovalo duchov i doma: jednako slovenskí národovci ostávali takrečeno jednotlivými ohňami po tmavých stranách. Kým ľud nebol z poddanstva osvobodený, u nás pre národnostný pohyb nebolo massy — nemohol sa šíriť. Zemianstvo slovenské, okrem niektorých bielych havranov, išlo ta, kde duch spoločnosti sľuboval mu zachrániť privilégia, meštianstva u nás temer nebolo: národovci slovenskí mohli brať svojich rekrú- tov ozaj len z malého kruhu intelligencie,

*) A magyar academia kôrúL 1842, na str. 41.

hlavne z kňazov, učitelov. Všetkých spolu ostávalo icii tak málo, že prlcliodilo im viac len brániť sa — miesto aby boli mohli robiť propaganda. Pritom, do koľko protivníkov malo Slovanstvo v rozličných krajinách, so strany týchto protivníkov panslavizmom, stra- šidlom panslavizmu, neoperovalo sa nikde tak diabolsky, ako proti Slovákom. „Slovanské nebezpečenstvo", „úklady severa", „pansla- viznus" je viaí- než storočná terminológia maďarskej politiky, či bolo treba zahubiť žiačkov na niektorej strednej škole pre ich prítulnosť k svojej materinskej reči a či vy- konať niečo u dynastie

Aké boly účinky maďarizmu v slovenských krajoch v 20. a 30 tých rokoch XIX. stoletia, dosť dobre môžeme poznať i z dramatických prác Jána Chalúpku. Predstavitelia a obran- covia slovenskej veci od svojich písacích sto- líkov po prvý raz vystúpili roku 1842: išla deputácia so žalobami slovenskými do Viedne. Potom už nebolo daleko do roku 1848, keď slovenskí národo ci na verejných shromažde- niach poučovali svoj lud, z verejných shro- maždení prednášali slovenské žiadosti a stal'> sa, že za vec svojho národa chytili sa i zbroje.

To, Čo rozumieme pod rokom 1848, bolo hnutie, akých málo zná história. Od Sicílie na Paríž, odtiaT cez Nemecko na Viedeň prišlo i do Uhorska. A v týchto všetkých krajinách.

10

kdekoľvek cítila sa nejaká národná alebo so- ciálna krivda, všade ožila nádeja teraz ju od- strániť. Vladári zas obávali sa, že eruptívne vyrazia z niektorých vrství spoločnosti i z ce- lých národov túžby alebo i trpkosti dávno skrývané Na zvesť o parížskej revolúcii Szé- chenyi, ktorý inak predstavoval yi vývin ma- ďarského národa, smutný povedal: „Brat brata, plemä plemeno bude vraždiť bez milosti . , . Ach, môj život ztratený!" Len Kossuthovi, ktorý v Uhorsku dostal sa na čelo politiky, bolo i more po kolená. Srbskej deputácii po- vedal: „Srbská otázka v Uhorsku len mečom môže byť riešená!" Horvatom ešte spupnejšie; „Medzi nami môže rozhodnúť len meč!" Mečom pohrozil i Rumunom na ich žiadosti v Krasové vyslovené, a proti Slovákom preto, že v svojom shromaždení 10. mája v Liptov- skom Sv. MikuláŠi formulovali žiadosti „pred kráľa, pred snem pred palatína a pred mini- sterstvo", dal vyhlásiť štatárium. Len ked maďarská revolúcia bola už ztratená a jej vodcovia boli hotoví ponúknuť uhorskú ko- runu pre niektorého ruského princa cárovi, vtedy, 2 L jdla 1849, tri týždne pred Vilá- gošom, snem na svojom úteku už v Segedíne vyniesol zákon na uspokojenie nemaďarských národností.

Deák potom mal príčinu, 1861 ho roku, povedať: „Smutné udalosti minulého Času

11

spôsobilý ňkodné nedorozumenia medzi nami a našimi ()b<?anmi nemaďarskej národnosti . . . Sme odhodlaní urobií všetko, aby tieto nedo- rozumenia boly odstránené..."

II.

Premeny a zdravšie pomery sľuboval Uhor- ska tento rok 1861. Maďari rozhovorili sa o rovnoprávnosti. Prví ich publicisti písali, že „rovnosí osoby a právo národnosti sá ne- nenarušitelné. Nech sa každá osobnosť ná- rodná zachráni pre velikú rodinu človečenstva, nech sa vzdelávaním svojej^ reči vyvinuje a pokračuje vo vzdelanosti." (Žigmund Kemény v Pesti Naplo.) „Rovnoprávnosť nemaďarských národov musí byť taká, aby, porovnajúc svoj stav so stavom svojich súkmeňovcov za hra- nicami uhorskej krajiny žijúcich, nemuseli pre- klínať svoj osud, že ich do Uhorska postavil.^ (Pesti Naplo 1860, č. 277.) Jestli tak, pred- stavitelia nemaďarských národov nemohli sa neozvať. U Srbov ohnivý Miletič sa celkom pridal k maďarskej politike. Náš Jozef M. Hur- ban i roku 1848 na slovanskom kongresse v Prahe, hoci vtedy v Uhorsku život jeho samého bol už v nebezpečenstve, osvedčil proti krajnejšej mienke, žť „dají-li nám Maďari, CO slušno, nemožno nám . . . meč proti nim tasiti . . . Zádosti naše k slovanskému sjezdu jsou, aby dal, co mňže, sympatii i srdce, aby

12

ubránil jakkoli mňže, národnost naši proti Maďarúm, jinak nezadáme nie více . . . Od- trhnouti se z nynéjších pomérú, zruŠiti tisíci- leté formy, tŕeban potladující, není tak sn^dno.**) Teraz, roku 1861,Hurban složil pieseň:

Ktože by rozdvojil, čo sám Pá d Boh spojil — Slovákov 8 Madarmi ktože by rozdvojil?

Na sneme, otvorenom 2. apríla 1861, v svo- jej povestnej reči o adresse Deá^s 13. mája hovoril: „Smutné udalosti minulého času spô- sobilý škodné nedorozumenia medzi nami a našimi spoluobčanmi nemaďarskej národnosti. Títo naši spoluobčania v záujme svojej ná- rodnosti a Horvatsko i v záujme svojho štá- toprávneho postavenia majú požiadavky, ktoré ignorovať nemôžeme, ale ani nechceme. Sme odhodlaní urobiť všetko, aby sa nedorozu- menia odstránily, a urobíme, čo bez rozká- skovania krajiny a bez obetoj^ania jej samo- statnosti urobiť môžeme . . . Žiadame si usta- novenia našich zákonov, ktoré by v tejto veci mohly byť na prekážke, podľa našich spo- ločných záujmov na základe spravedlivosti premeniť , . . My na základe úplnej rovno- právnosti chceme rozviť a zabezpečiť náš ústavný život . . . Nezabúdajme, koľké ne- bezpečenstvá nás obklučujú! Z udalostí mi-

*) Zd. V. Tobolka: Slovanský sjezd v Praze roku 1848, Btr. 140.

uulých Časov zostalo v tejto vlasti mnoho nedoroziiniei)ia, mnoho rozhoríenosti . . ."

V bárkach rokov 1848—49 otužení a v nasledovavšom desaíletí zkňsenosfami obo- hatení slovenskí miižovia na počiatku vážneho 1861. roku založili noviny Pešťbudínske Ve- dcmoíiti. V máji, keď Deák povedal svoju velkú reč, v Pešťbudínskych Vedomostiach najmä z článkov Štefana M. Daxnera už bolo videí, že Slováci priprav ij ú sa k dôležitému kroku. A 6. júna i otvorilo sa tu v Turčian- skom S v. Martine slovenské národné shro- maždenie, v ktorom sa uzavrelo, čo žiadajú Slováci pre svoje národné zabezpečenie od zá- konodarstva krajiny.

Zai)ezpečenie národnej rovnoprávnosti v Uhorsku je hneď v záhlaví Memoranduma, ktoré potom skladá sa zo štyroch častí. V prvej Časti žiadalo sa, aby osobnosť slovenského národa a vlastenskosť slovenskej reči pozitív- nym zákonom a inaugurálnymi diplomami bola uznaná. „Akokoľvek u jednotlivca uznanie jeho osobnosti je prvou podmienkou občian- skej svobody a rovnoprávnosti, tak medzi národmi uznanie národnej osobnosti je prvou podmienkou národnej rovnoprávnosti." V dru- hej časti žiadalo sa osobnosť našu národná uznať v priestore tom, ktorý ona ako súvislá nepretržená massa skutočne zaujíma, pod menom horno-uhorského slovenského Okolia^

14

80 zaokrúhlením stolíc podFa národností. Tre- tia časť je o slovenskej správe obce i stolice v slovenskom Okolí, o slovenských súdoch a slovenských školách — pri diplomatičnosti maďarskej reči. Predstavitelia Slovákov už roku 1849 spoločne s predstaviteľmi Rumu- nov a Horvatov predložili vláde vo Viedni memorandum, v ktorom žiadali v Uhorsku národnú rovnoprávnotC ; teraz v štvrtej časti svojho Memoranduma Slováci tiež osvedčili solidárnosí s ostatnými nemaďarskými národ- mi krajiny. Za heslo svoje postavili: Jedna, svobodná, konštitucionálna vlasť a v nej svo- boda, rovnosť i bratstvo národov!

O desaťročí, ktoré nasledovalo po 1849. roku, ťažko by bolo s uspokojením hovoriť. Ale toTko je pravda, že slovenská národná spo- ločnosť v tejto bachovskej äre neoslabia, na- opak — zmocnela. Shronaaždenie 6. a 7. júna pod martinskými lipami bolo toho svedectvom. Štefan M. Daxner,jeho spoludejatelia a horliví pomocníci v priprávaní shromaždenia sotva očakávali, že toľko národa, toľko znamenitých ľudí, vynikaj ácich osobností dostaví sa na ich pozvanie. Po premožení maďarskej revolúcie v Uhorsku začal sa vládny systém, vychodiaci z národnej rovnoprávnosti — keby skoro nebol zabočil do germanizácie. Jednako pri bachovskej germanizácii išlo hlavne o to, aby štát bolo možno ľahšie spravovať; to nebolo

15

to, čo je dnes pri macfarizácii, ktorej ide o utvorenie veľkého madarského národa. Za Bacha neterrorizovali, ludia mali možnosť rozviť sa prirodzene. Z tých, ktorých rok 1848 našiel už ako prebudených Slovákov, i strední Fudia rozvili sa do 1860-ho v osobnosti, užitočné na svojej postati. Odpadnúť neodpadol nikto a z Thunových škôl pribudlo i mladých síl. Biskup Moyses nebol na tomto shromaždení, ale stál v úzadí pohotové, čakal na úlohu, ktorá sa mu dostane. Nuž a jeho, toto pože- hnanie tejto äry slovenskej, (lakovali sme tiež Bachovcom . . .

Osud samého Memoranduma bol ne- priaznivý. Dňa 13. mája Deák hovoril ešte o nebezpečenstvách, obklučujúcich Madarov. Bolo to medziiným i pod dojmom trónnej reči, v ktorej cisár 1. mája v ríšskej rade s rozhodnosťou sa osvedčil proti maďarskému stanovisku. Po roku 1849 nálada vo Viedni bola hodne protimadarská. Ked v lete roku 1850 za gubernátora do Budína postavili arci- knieža Albrechta, dispozície boly také, aby z Uhorska neostalo viac, ako zemepisný názov. Sedmohradsko odtrhli, postavili srbskú Voj- vodinu, Rieku odlúčili, samé Uhorsko podelili na päť vicegubernií (Šopron, Prešporok, Košice, V. Varadín, Pešť) — temer dľa národnostných území. Ale Ma<Jari už od kancellárstva Revi- ckého, od Času cisára Franca, mali stále re-

16

zervy vo Viedni. I po roku 1849 Členovii konzervatívnej aristokracie postupne zaujímal vplyvné miesta pn dvore a v značnej mier ich bedlivej Činnosti treba pripísať, že proti maďarská nálada hore skoro oslabla. Neunavn boli najmä po vojenskej porážke Austrie rokí 1859. Oni mali účasť na októbrovom diplome oni pripravili Deákovi cestu k cisárovi. Kon zervatívci hrali rollu Madarov lojálnych, smieru júcich, vyrovnávajúcich; emigrácia zas, m čele s Kossuthom, konšpirovala, podkopávala Konzervatívci dobre hrali svoju rollu, a pn konšpiri^torov boly priaznivé europejské po mery. Po krymskej vojne, v ktorej nevdačni zachovala sa proti Rusku, Austria ostal v Európe izolovaná: Napoleonovi III. Iahk< bolo pripraviť jej v Taliansku porážku. I vtedy zbrojil ešte Garibaldi, nová vojna boli možná pre Veneciu, a na severe Číhalo Prusko Napoleon III., Gorčakov, Prusi, Cavour, Gari baldi, všetci robili Viedni strach a tým po máhali jednému i druhému krýdlu madarskýcí politikov. Emigrácia predstavovala vec, ž< v Uhorsku je všetko hotové k povstaniu Nečudo, že vo Viedni boli kláti vi. Proboval proti maďarským snahám v Uhorsku všeličo ale ničoho rozhodného. V Pešti pánom neboh ťažko zbadať, aké priaznivé sú pre nich okol nosti. A to spečatilo osud slovenského Memo randuma. Ked deputácia slovenských náro

17

dovcov išla 8 Memorandumom pred krajinský anera, už našla takú nepriazeň, ako by Deák svoju reč zo dňa 13. mája, ktorou k takému kroku veru náležité povzbudzoval, ani nebol nikda povedal. Už necítili potreby „odstrániť nedorozumenia, spôsobené smutnými udalo- sťami minulých Časov!"

Taký istý neúspech malo i uzavretie srb- ského národného kongressu — zostalo ne- vybavené.

Hurban onedlho vo Vacove mohol roz- mýšľať o tom, s kým to Pán Boh spojil Slovákov, a Miletičovi v tom istom vacovskom väzení zalahla na ducha večná tma . . .

Proti turčiansko-sv.-martinskému sloven- skému Memorandumu boly agitácie i hned po jeho formulovaní i pozdejšie. Zadieralo sa i do slova „okolie " „Ked toTké stoletia — stojí o Okolí v samom Memorandume — v ústavnom Uhorsku dištrikty Kumánov a Jazygov, mestá hajdúcke, 10 obcí kopijníkov, 16 miest spišských a 44 stolice, ako osobitnou municipálnou správou nadané korporácie, mohly jestvovať bez najoenšej nesnádze pre vlasť; ked pred rokom 1848 vlasť naša v svojej vnútornej organizácii bez najmenšieho nebez- pečenstva celosti a jednoty svojej mohla byť rozdelená na štyri dištrikty: prečo by slo- venský národ, tvoriaci súvislý celok, v prie- store tom, ktorý mu príroda sama vyznačila.

Pospolité Čítanie. Soäit I. 2

18

pri nastávajúcom organizovaní krajiny a stolíc^ očakávanom od zasedajáceho snemu, nemohol nájsť miesta v našej vlasti ako jedno horno- uhorské slovenské Okolie?" K tomuto môže sa doložiť, že v rozličné časy boly aj iné podelenia. Tak cisár Jozef II. podelil Uhorsko na kráľ. komisariáty, a to na základe národo- pisnom a s namerením decentralizovať krajinu; slovenské kraje malý sídla v Nitre, Banskej Bystrici a v Košiciach. No od Jozefa II. mô- žeme prejsť hoci ku Kossuthovi, modle ma- ďarskej politiky. Ked more už nebolo mu po kolenj^, po roku 1849, v emigrácii, ked miesto meča odvolával sa na práva ludu, Ludvik Kossuth vypracoval plán východnej konfede- rácie. Vychodiac zo zásady, že človek má neodcudzitefné právo spolčovať sa so svojimi blížnymi na ochranu svojich mravných i ma- teriálnych práv, Kossuth ustanovuje, že ako ľudia jedného náboženstva spolčujá sa pestovať a ochraňovať svoje náboženské záujmy, také isté práva prislúchajú im i vo veci ich národ- nosti. „Tým cieľom — vlastné slová Ludvika Kossutha — občania vlasti, prináležajúci k jednej alebo druhej národnosti, v záujme svojej národnosti nech sa spolčia podľa obcí. Skrze povereníkov nech sa spolčia po okoliach a okolia nech sa gruppujú do národného celku. Potom nech sa organizujú dľa svojho najlepšieho náhľadu. Nech si vyvolia národ-

19

neho náí'elníka, ktorého ai môžu nazvať voj- vodom, hospodárom alebo inak . . . Štát od takéhoto spulčenia žiada len toTko, aby jeho skutky a osvedčenia boly verejné."

Viditeľné, že je tu viac autonómie, viac samustatnosti, nežli by bolo mohlo byť v tur- Čiansko- SV,- martinskom slovenskom Okolí. A rozumie sa, že v takejto východnej konfede- rácii malo byť i Uhorsko. Kossuth vzhladom na Uhorsko a jeho budúcnosť vypracoval plán konfederácie.

Toto bolo skoro po roku 1849. V septembri 1860 z:^s, teda už po Solferine, po prehratej vojne, ked Austria bola už slabšia a maďarské nádeje väčšie, výbor madarskej emigrácie v Turíne vydal memorandum, v ktorom usporiadať Uhorsko žiada — dla stručného môjho výťahu — na takomto základe :

Každá obec sama si určí úradnú reč i vy- učovací jazyk svojej školy. Stolica väčšinou hlasov ustanoví si reč administrácie, a v tejto reči povedie sa i dopisovanie s vládou, vláda v tej reči odpovie a vydá svoje nariadenia. V parlamente vyslanci môžu hovoriť ktorou- kolvek z krajinských rečí. Obyvatelia krajiny v záujme svojej národnosti svobodne môžu sa spolčovať, môžu si voliť národnostného náčelníka a nazvať si ho vojvodom, hospo- dárom alebo inak: štát žiada od nich len

2*

20

toTko, aby publikovali svoje uzavretia a skutky.

Tieto punkty turínskeho memoranduma prešly i do návrhu podunajskej konftderácie, ktorá tiež preto bola narádzaná, aby sa v nej mohla zabezpečiť budúcnosí Uhorska. Po- dunaj-íká konfederácia mala byť štátnym spolkom Uhorska s podunajskými Slovanmi a Rumuiiiui, Kossuth v takom spolku videl bezpečnosť Uhorska a po rokoch žalobne na- písal: „Jcstli by mňa maďarský národ nebol zanechal v mojich snahách, nameraných k osamostatneniu vlasti, idea istotne vydobyje sa sama sebou a uhorská vlasť pred strašnými zkúškami . . . bola by sa zachránila."*)

Na návrh podunajskej konfederácie Kossuth dal svoj podpis 1. mája 1862, teda už po „patriotickej" vojne, ktorá boli podnikli proti slovenskému Memorandumu. Skoro rok po turčiansko-sv.-martinskej formulácii bol ešte osnovaný maďarský plán samým Kossuthom, dávajúci nemaďarským národom Uhorska väčšiu autonómiu, nežli by Slováci boli mohli mať v svojom Okolí. Na sneme, otvorenom 2. apríla 1861, zprvu mala väčšinu strana Deákovi opponovavšia a jej vodcom bol gróf Ladislav Teleky, divným spôsobom v januári vrátivší sa z emigrácie, Daxner v apríli bol ešte v štátnej službe, v Kállove, kde Edmund

*) Kossuth Lajos: Irataim az emigrációból, III, str. 739.

21

Kállay, prívrženec grófa Telekyho. znal ob- sah hotovéliO Memoranduma, a raz, ktcT pri- šiel z Pešti, zvestoval Daxnerovi, že Teleky bude podporovať na sneme slovenské žiadosti. Ale ked Slováci predložili snemu svoje Me- morandum. Ladislav Teleky už nežil. Po- zdejšie vyšlo na javo, že Teleky v emigrácii bol hotový daí nemaďarským národnostiam v Uhorsku celá provinciálnu samosprávu. A hodno zaznamenať, že eŠte i roku 1868, dľa návrhu zákona, ktorý men.om snemového ná- rodnostného odboru barón Jozef Eotvos vy- pracoval, administratívne bolo možno sriadiť celé národnostné oki>lia ; ale proti tomuto ná- vrhu vraj bola by bývala veľká oppozícia, preto sám Deák vypracoval nový návrh, a tak povstal zákonný článok XLIV: 1868, tak- zvaTiý národnostný zákon, so svojím úvodom o jednom národe. *)

Ale keby Daxnerovo Okolie ani nebolo bývalo tak vtelené, až vrepené do krajinského organizmu, ako je, keby súdy jeho neboly patrily pod najvyšší súd krajinský, správne jeho vrchnosti pod krajinské najvyššie správne dikasteria, keby jeho mládež po odbavení slovenských stredných Škôl ani nebola bývala odkázaná na maďarskú univerzitu a keby Okolie nebolo bývalo pripojené ku krajin- skému celku ani madarskou diplomatickou

♦) Ferenczi Z. : Deák élete, IH, str. 361.

22

rečou : i tak by len zlomyseľnosť bola mohla hovoriť o trhaní krajiny, ked i meno slo- venskej koncepcie bolo horno-uhorské slovenské Okolie. Slovo „horno-uhorské" viditeľne uka- zuje, že Slováci chceli mať čiastku v celku, nie odtrhnutý celok.

Ked sa vo Viedni klátili, Madari vyba- dali, že oni nemadarským národom splniť nepotrebujú ničoho, že za čas ešte už dostaČí robiť len sľuby, a potom v národnom štáte, ktorý už pripravovali, pri jednotnom národe^ pre Nemadarov nebude miesta. Madarským politikom nebolo ťažko vybadať, ako naháňajú vodu na ich mlyn sily vonkajšie.

Zo zaujatosti za východných kresťanov Rusko roku 1853 prišlo do rozopry s Tu- reckom. Ruská armáda obsadila kniežatstvá Moldavsko a Valašsko, kým Turecko nesplní žiadosti cára Mikuláša; ale Turecko, posme- lené západnými mocnosťami, vyp )vedalo Rusku vojnu. Francúzsko a Anglia i so Sardíniou šly do vojny po boku Turecka, proti Rusku. Auistria žiadala, aby ruské vojsko odišlo z po- dunajských kniežatství, a potom ona poslala ta svoju armádu, hoci po rytierskej pomoci, ktorú v madarskej revolúcii mala od ruského cára, celý svet očakával, že Austria teraz, v krymskej vojne, aspoň nevystúpi proti Ru- sku. A týmto osudným omylom svojím ona dostala sa do položenia, v ktorom na celú pe-

23

rioduVelkých udalostí bola odsúdená len zná- šať ztraty. Vojenské katastrofy Austrie roku 1859 i 1866 b )ly následkom jej omylu v krym- skej vojne a Či následkom tiež nedobrej, po- msti vej politiky Gorí'akova. Táto politika po- msty dala vyrásť v centre Európy Nemecku v takíl obávaná moc, akou je ono dnes. K aktu z roku 1867, ktorým Maďari dostali nemaďar- ské národy Uhorska do svojej úplnej moci, k aktu, ktorý dnes nestranní historikovia na- zývajú najosuduejšou udalosťou rakúskych de- jín z drahej polovice XIX. stoletia. k aktu tomuto iste viac dopomohol ruský kancellár Gorčakov, nežli generál Klapka, manévrovavší vo vojne roku 1866 so svojou maďarskou légiou medzi Sliezskom a našou trenčianskou Čadcou. „Čo by bolo bývalo z uhorskej ústavy — možno čítať i v známej maďarskej mille- námej histórii*) — keby sa v päťdesiatych rt)koch absolutizmus a v šesťdesiatych pro- vizórium neboly dopúšťaly v zahraničnej po- litike chyby za chybou!"

No dnes — práve pre to hrozivé postavenie Nemecka v centre Európy — Austria stala sa europejskou potrebou. Každej západnej dŕžave, ktorej by neprospelo, keby sa Nemecko roz- prestrelo až do Triestu, na Adriu, veľmi zá- leží na udržaní Austrie a ona každá bude spojencom Viedne proti maďarským separati-

*) x, str. 537.

24

stickým a rozpínavým snahám, ohrožnjáeim postavenie Habsburgov v Trieste. Olirožujá- cim v takom smysle, že keby Austria dopu- stila odtrhnúť sa Uhorsku, tým ztratila by oprávnenosť na ďalšie jestvovanie a jej ne- mecké zeme až po Triest by hneď zabralo Nemecko.

Silou inostranných pomerov Austria je teraz mofou, akou málokedy bola. A tým určuje sa i politika nemaďarských národov Uhorska. Nie tak dávno špekulovalo sa na zaniknutie Austrie ; keď očakávala sa posledná východná vojna, i reálni politikovia dovolili si predpovedať, že po rozdelení Turecka príde rad na rozdelenie Austrie. Nuž a z toho vy- šlo? Po všetkom tom, čo súviselo s východ- nou vojnou, Austria na slovanskom juhu o dve provincie sa rozmnožila . . .

Politika nemaďarských národov Uhorska tu predpisuje sa silou okolností . . . Od dy- nastie závisí, či sa uvedenie všeobecného vo- lebného práva i v Uhorsku nebude odťahovať. Ak raz uvedie sa. postupne prídeme i my Slováci k tomu, čo naše Memorandum žia- dalo. Prídeme k tomu v óplnejšom spôsobe — lebo pred 50 rokmi pôvodca Memoranduma nemohol stavať na všeobecné volebné právo; prídeme pri všeobecnom volebnom práve — ako nás poučuje politická literatúra posled- ného desaťročia — nevyhnutne k národnej

25

samospráve, a bude možnosf zacbránif i roz- sypané, od celku odtrhnuté slovenské osady.

Teraz, od 10 — 12 rokov, v Rakúsku 8;>isba a rozličné verejné shromaždenia, odbývané obyčajne pri účasti a poradách znaraenitýcb Tudí, univerzitných professorov, právnikov, historikov, sociológov, národných hospodá- rov, vôbec teoretikov, ktorým v stopách cho- die^ajú zákonodarstva, vypracovaly, ustálily, aká bude naša štátna sriadenosf pri všeobec- nom volebnom práve. Austriu predstavujú nám, ako demokratickú federáciu národov (spolkový Štát). Historicko-politické indivi duality (štáty, korunné zeme) a historické hranice prestanú : základom bude národná samospráva v obci, v okrese. Všetky okresy, kultúrne a hospodársky jednotné, budú t^ oriC celok, ktorý všetky svoje národné diela samo- správne bude vybavovaf. Účastníci sloven- ského národného shromaždenia z roku 1861 neprepadli pred budúcnosťou. Ona potvrdila ich koncepciu a ju rozvíja.

V reči svojej, ktorou na martinskom shro- maždení pred päťdesiatimi rokmi odôvodňo- val návrh Memoranduma, Štefan M. Daxner vychodil zo základnej myšlienky, že ako v otíízke o právach človeka, v otázke, ktorá vybavila sa zrušením poddanstva, privilego- vaná stránka odvolávala sa na legitimnosť, na stav zákonitý: tak i národ, požívajúci

26

práva na ujmu inému národu, opiera sa o bagty zákonitosti, ktorou mu raz tie práva prisúdené boly. No zákony, čiže takzvaný stav zákonitý, pochodia od Tudí, práva človeka a národa sá od Boha. Tamtie sá urobené a bývajú me- nené, tieto sá s nami zrodené, večné.

Ak sa národ zachová, zrušia sa zá- kony na jeho ujarmenie vyhútané! Všetky po- riadky vo svete teraz tak velmi sa menia, že panovanie človeka nad človekom, národa nad národom postupne stane sa nemožným. Roz- vojom priemyslu nepredvídane podkopávajú sa staré základy spoločnosti. Kde pomery v štáte sú prirodzené, zdravé, tam štátne prostriedky vynakladajú sa na vzdelanostné ciele všetkých občanov, všetkých jazykov: v Uhorsku i dane Slovákov, Srbov, Rumunov, Nemcov, Rusov, Slovincov idá len na ma- ďarské školy, na maďarské akadémie, na ma- ďarské divadlá, na podporu maďarských spisovateľov. Tým ako napomáha sa vzrast a rozvoj maďarského národa, tak hatí sa každý pokrok Slovákov, Srbov, Rumunov, Rusov, Slovincov: oni akéhokoľvek vzdelania v svojom národnom jazyku môžu dosiahnuť len zo svojich privátnych prostriedkov — ak im totiž ešte aj ináč neodoberú možnosť. No až podivuhodne rozvíjajú sa praktické vedy, a tým moc človeka nad prírodou je čo deň väčšia. V priemysle je celá revolúcia. Para,

27

elektrika, železnica, telegraf čo deň rozma- nitejšie môže sa poiižívaf a i najbiednejší človek dostáva možnosti hýbať sa, probovať svoje sily. Všetky vymoženosti tejto doby sá takej povahy, že viac- menej môže sa ich každý chytiť a urobiť si z nich prostriedok svojho prospievania, svojej samostatnosti. Držať Člo- veku človeka v potlačení bude každým dňom ťažšie. I spoločenský rozvoj je taký, že pomocníci našej národnej spravedlivej veci zjavujú sa i tam, kde by sme ich najmenej boli predpokladali.

Sriemová komisia už roku 1860 ustálila, že „všetci občania Uhorska bez ohľadu na jazyk tvoria v politickom ohľade len jeden národ, a to historickému pochopu uhorského štátu zod- povedajúci jediný a nerozdeliteľný madarský národ." Na tejto téze založili potom roku 1868 i takzvaný národnostný zákon. „Touto vraže- dlnou náukou a fikciou — napísal v 80-tych rokoch pôvodca nášho memoranduma — po- stavili alternatívu, že alebo nemaďarské národy tejto vlasti musia byť mravne vykynožené a po- madarčené, alebo vlasť táto musí sa rozpadnúť na toľko vlastí, koľko jesto v nej národov právo života majúcich. Náukou tou inaugurovali vo vlasti našej stálu borbu na smrť a život medzi nfírodmi, dokým alternatívy tej jeden alebo druhý spôsob nezakončí borbu."*)

*) Slovenské Pohľady 1892, str. 459.

28

Pri všeobecnom volebnom práve východ z tohto strašného položenia môže byf smie- rujóci, vyrovnávajúci protivy. Ale uskutočniť všeobecné volebné právo je svrchovaný čas !

Pod dojmom toho, čo videl v Martine 6. a 7. júna, poet slovenský zaplesal :

Tak mi je vofno, tak sladko, milo, ako by vskutku Slovensko žilo... Zdá sa mi, Kriváň že zora zláti —

Účinok martinských dní na Slovákov taký bol vôbec. Býva v živote národov, že na vý- sledok sa ani nehľadí, uspokojí sám obodru- júci fakt. Memorandum, ako osvedčenie vzchá- pajúceho sa národa, samo v sebe malo zna- čenie. Priebeh porád ukazoval pripravenosť, rozvité sily, mužov, ktorým chybuje len pole. Hurbana ako neodolateľného rečníka obdivo- vali zvlášte prítomní nenárodní zemäni tur- čianski, Z mladého pokolenia prebudených Slovákov zpod martinských líp nejeden od- niesol si dojmy na celý život vzácne. Hotoví ľudia, starší, vrátili sa domov ako by boli nabrali novej sily k činnosti.

Poznať to i v literatúre slovenskej. Slád- kovičovi začala sa nová perióda jeho tvore- nia ; Chalupkove niektoré básne sú pravde- podobne i staršie, ale na verejnosť zväčša za-

29

týmto povychodily; Kuzmány tiež vrátil sa k tvorbčíin poetickým, burcuj ilcim národ, ku ktorým bol vzbudený udalosťami roku 1848. Viktóriu uznal za možné vydať hlavné diela Jáaa Hollého.

Roku 1863 už otvorila sa Matica Sloven- ská, tiež v Martine, ktorý stal sa ohnišťom slovenského života. V Matici, možno povedať, vykonalo sa spojenie, sjednotenie národa, viero- vyznaním deleného a tým v účinkovaní ha- teného. Jej auktoritou ustálil sa slovenský spisovný jazyk.

Duch Memorandumom vzbudený dal vznik i gymnáziám slovenským. Vôbec účinky jeho bolo poznať v slovenskom duchovnom živote.

Hatiaci tlak politický skoro prešiel v pre- nasledovanie, a prenasledovanie s prudkosťou bolo dovedené na najvyšší stupeň. Počtom ešte vždy slabá eklézia slovenská neochabla znatelnejšie ani vtedy. Po zničení slovenských gymnázií citeľne škodilo nášmu rozvoju, že rodičia za čas temer prestali dávať svojich synov do škôl. V podobných duchovných bojoch postaveným obyčajne dostáva sa ino- strannej podpory ; na pr. Rumunom vycho- vali nejedného národného pracovníka nielen vo Francúzsku, ale i v Taliansku: Slovákom ani v toto najväčšie prenasledovanie ich ná- rodných snáh nepomohol nikto ii;ostranný, hoci proti nim so strany protivníkov najviac

30

sa operovalo panslavizmom. U Slovákov slo- vanské vedomie je vzácne tým, že v fažkých chvíľach dodáva ducha, a oni, dá Boh, ani ho neprestanú pestovať: no „panslavizmus", v Uhorsku rozkri kovaný a slúžiaci za zá- mienku politického prenasledovania, u Slo- vákov sa nedokazuje . . . Posledného času opäC množia sa nám študenti a pribáda mla- dých pracovníkov na tvrdej, ale milej roli.

Spomínajúcemu slovenský dej 1861-ho roku mihá sa pred očami obraz shromaž- denia pod martinskými lipami . . . Nebola náhoda, že prvý slovenský národný kougress odbýval sa v Turčianskom Sv. Martine. Keď návrh Memoranduma už bol hotový a vec pri pravená i v „Pešfbudínsk^ch Vedomostiach", ešte zostávala neľahká^ otázka: kde by bolo možné shromaždenie? Štefan M, Daxner písal do Martina, Jankovi Jesenskému, hlavnému slúžoemu dolno-turčianskeho okresu. V Martine žilo viac dobrovoľníkov z roku 1848 — 49, ná- rodne prebudené meštianstvo malo horlivých predstaviteľov v Andrejovi Svehlovi, Simkov- coch, Galandovcoch, Kohútovcoch Lilgovcoch, Darmekovi, Kunayovi; do Martina dobrým du- chom zavievalo i z Dŕžavia turčianskeho a z ro- diska Jána Kollára, Mošoviec; roku 1861 v Mar- tine býval už, ako advokátsky pomocník, Pavel MudroĎ, ktorý na pr. aby sa zabezpečil úspech

31

slovenského ochotníckeho divadelného pred- stavenia, \edel obetovaf avoj triniesačný plat.*) Ešte pred Daxnerovým liatom Jesenakému, v Martine už bol sa zjavil Samuel Stefanovič agitovať za ahromaždenie. Tak 9. mája mesto ní-.áe vynieslo svoje pamätné uzavretie:

„Na návrh pána Andreja Svehlu, za- slúžilého mešťana Turčianskeho Sv. Martina^ pri shromaždeni meštianstva slávneho tohoto mestečka, dňa 9. mája 1861 držaného, aby sa do porady vzalo, čo hy sa v prospech sloven- ského národa v Uhrách pri sneme uhorskom, 'teraz zasadnutom, urohit malo, uzavrelo sa nasledovne :

Ked do povahy vezmeme, že snem teraz za- sadnutý za svoju hlavnú úlohu uznáva vyrovna- nie a urovnoprávnenie národností v Uhorsku; ked s druhej strany uvážime, že žiadosti národov uhorských sa len tak povoliť môžu, jestli sa poznajú, poznajú sa ale len tak, jestli sa vy- slovia : tedy uznávame za dobré, aby sa i národ slovenský z ohľadu tohoto urovnoprávnenia svojho hlásil. Co sa prostriedku týka, akým by sa toto vykonalo, uzavrelo sa, aby sa vyzvali všetci národovci slovenskí v Uhrách ku schôdzke do tohoto hlavného mesta slávnej tejto stolice Tur- čianskej, ku porade o usporiadaní žiadostí Slovákov, na základe svornosti všetkých ná- rodností v Uhorsku a na základe jednoty celého

♦) Slovenské Pohlady 1911, str. 168.

32

Uhorska. K tomuto cieľu sa dalej ustanovilo, že sa uzavretie toto kroz časopisy slovenské a madarské uverejní, schôdzka táto sa na 6. júna t. r. ustáli a spolu prvému viceišpánovi slávnej tejto stolice Turčianskej v známosť uvedie.

V Turčianskom Sv. Martine, dňa 9. mája 1861. Andreas Košša, rychtár; Daniel Thomka, boženík; Ján Simko, notár iuš; Martin Gallo, výhorník; Pavel Hulej., výhorník; Ján Revala, výhorník; Samuel Simko, výhorník; Ján Kra- már, výhorník; Ondrej Švehla, Ján Koreň, Pavel Mudroň, Ján Kožehuha, Samuel Ďarmek, Ján Belička, Pavel Švehla, Aloiz Kerk, Ondrej Osadský, Peter Šípka, Ján Švehla, Pavel Gallo, Matej Jankovič, Ďord Bukva, Samuel Šípka, Ján Kohúth.

A Slováci dohrnuli sa aa martinské po- zvanie. „Hluchí nečuli, čujúci bežali", povedal Sládkovič.*) Za predsedu vyvolený Ján Fran- cisci najprv prejavil žial nad neprítomnosťou Michala M. Hodžu, nepriazňou prenasledova- ného ; lebo nové toto vystúpenie slovenského národa malo by sa vraj i tým priniesť do spojitosti s účinkovaním Slovákov 1848 ho roku, že by i tomuto shromaždeniu predsedal predseda liptovsko sv.-mikulášskeho sloven- ského národného shromaždenia z roku 1848. Žatým, unesený dojmom, vzbudeným prítom- nosťou predátaviteTov temer zo všetkých slo-

*) Andrej Sládkovič; Svätomartiniada, I.

33

ven^kých krajov, Francisci tlmočil radosť, že vidí národ svoj slovenský „od pádu ríše veTko-moravskej j)o prvý raz v celosti svojej sliromaždený". Účinok predsedových slov bol silný. I ďalší rečníci hovorili o „citoch ne- poznanej dosial radosti" (Ján Palárik) a t^ká nálada zostala poradám na celé dva dni. Čo- koľvek bolo, čo županov Martina Szent- iványiho, baróna Šimona Révayho a krajin- ského vyslanca Jozefa Justha priviedlo do Martina, ale i oni predstavovali sa ako Slo- váci, hovorili o „našom slovenskom národe" a shromaždenie Szentiványi narádzal nazvať „shromaždením slovenského národa v Uhrách". V priebehu rokovania po obidva dni bolo hodne pamätných momentov. Slovenskí národovci, ktorí pripravili i vykonali tento historický dej, zasluhujú vdaky potomstva. Mne už roz- mery stručných týchto náčrtkov nedopúšťajú rozprestierať sa. Ale rozpomienka táto 50-ročná nie je posledná príležitosť hovoriť o nich. Oni, dejatelia naši memorandumoví, patria sloven- skej histórii, pamäť ich nezanikne. Ich po- stavy z väčšej časovej vzdialenosti vystúpia ešte viditefnejšie, príťažlivejšie.

ZveČnelým už i živým ešte memorandi- stom sláva v slovenskom národe!

-4^

Pospolitá Čítacie. SoSit I.

50-ročná pamiatka.

„Káľodnie Noviny" 3. júna l'-^íl vyšlý s člán- kom Svetozára Hurbana: „Vôľa k celku. Polvekové jubileum Memoranda"' ; v článku bolo možno čítať :

„V histórii národov bývajú jednotlivé mo- menty, chvíľky, zrazu sa zjavivšie úkazy, krátke pomerne k životu národa periódy, ktoré viac vykonaly, ako celé stoletia evolu- cionálneho pohybu . . . Áno, čo niekdy veľmi dlho ležalo pod zemou, zarazené akousi su- chotou a neplodnou vrstvou mŕtviny, razom počne klíčif, ožije, rastie, plody vydáva. Psy- chológia národov, ako organických celkov, je veda ešte veľmi málo a zle obrobená. História drží sa viacej zovnútorných dejov, historických osobností, katastrôf, miesto aby vnikala ď) vnútorných priehlbín národa a hľadala vnútorné pramene, motívy národnej existencie. Pozrime sa len na svoj, ešte hlboko obezdolený národ slovenský. Keby sme boli čakali na postupný vývin, na tichú evolúciu, na prirodzené, tiché hladké zosil- ňovanie, iste nebolo by sa tak skoro pre- trhlo temné živorenie, ktoré králilo nad na- šou otčinou od nepamäti.

Jeden z takých nárazov národných, ktoré pomkly dielo slovenského národa, bolo svo-

35

laiiie a zasedanie „Národného slovenského shroniaždenia" dňa 6. a 7. Jána 1861 pod lipami turíiansko-sv.- martinskými. Ako by sám Boh bol })oložil ruku na asta a uši ná- roda 8 mohutným „effata". Vidittrný rezultát toh»ito velkého politického činu bolo »Me- morandum«, v ktorom obsažené boly v krát- kosti žiadosti slovenského národa. Akt diplo- matický, štátnický, kardinálny, s velkou mú- drosfou politickou, s charakternou otvore- nosfou a pravdivosťou, osnovaný a formálne bezáhonno sostavený. Z týchto vysokých vlastností neubiera mu ani jotty smutná sku- točnosť, že čez celých 50 rokov nebola vy- plnená a uskutočnená ani najmenšia žiadosť, ba naopak, povstaly v pol veku také štátne inštitúcie, zákony, nariadenia, také skutky a machinácie, ktoré proti nemu priamo Čelia a eíte i zbožné želania vyzdvihujú. No, pol stoletia nie je také obdobie, v ktorom by sa mohla präskribo^ať vôľa národa k celku. Su veci osnovne, kardinálne, ktoré vôbec nepod- liehajú nijakénm zastaraniu (präskripcii), ktoré patria k dielam „sub specie aeternitatis" (pod zorný uhol večnosti). K takýmto dielam pri- náleží vefké, geniálne, charakterné, duchovne silné dielo našich otcov z roku 1861, a ako jeho základ i korunovanie: „Memorandum" národa slovenského.

No, okrem tohoto viditeľného rezultátu

3*

36

bol ešte i druhý, menej viditeľný, ale nie menej dôležitý a na veky sa opierajúci. Otvo- rily sa tak dlho zanemené ústa a vyriekly slovo života, slovo všenárodnej, pevnej, ne- zahladiteľnej vôle k životu, dôstojnému národa, jeho váhe, prešlosti a zvlášte budúcnosti. Slovo, následok effata, bolo také mocné, že z úst zastaralého protivníka, od detstva rene- govaného veľmoža, vynútilo priznanie: „môj milý slovenský nároď^ . . .

V živote národa sú zriedkavé momenty, ktoré znamenajú skutočný zvrat, podjem a položenie základného uholného kameňa.. Za- búdať na také momenty bolo by toľko, ako zabúdať na samých seba a zvlášte zabúdať na prácu, život, utrpenie a námahy bezprostred- ných našich predkov.*^

Na 50 ročnú pamiatku, ktorá mala nám padnúť na 6. a 7. júna 1911, upozornily i „Slovenský Denník" a iné naše časopisy; „Národný Hlásnik" vyšiel s člán- kom Pavla Mudroňa.

V Turčianskom Sv. Martine slovenská táto pa- miatka svätila sa 5. júna v dvorane Národného Domu. Slovenský Spevokol otvoril slávnosť krásnou našou piesňou Sládkoviča a Bellu : Slovenský orat. Pavel Miidroň, svedok, účastník a notár slovenského národ- ného shromaždenia pod martinskými lipami, v dô- kladnej reči vysvetľoval slovenské Memorandum a zaklúčil svnju prednášku:

„Päťdesiat rokov je už tomu, ale tejto žia- danej rovnoprávnosti podnes nadarmo čakáme.

'ól

A máme sa preto vzdať týchto našich, na božskom i ľudskom práve rovnako zalo- žených žiadostí?

Nie! My sme o oprávnenosti týchto žia- dostí lilboko presvedčení a na ich vydobytí zákonnou cestou vždy pracovať musíme. Preto nezabúdajme na naše Memorandum, žiadosti v ňom obsažené nielen my v živej pamäti držme, ale i našim potokom ich sdeTujme, zakiafkolvek ich uskutočnenými neuvidíme.

1 na terajšom sneme počuli sme slovo z úst Fraňa Kossutha, vodcu strany neod- vÍHlýcli, že Uhorsko by^sa malo stať východ- ným Švajčiarskom. Vo Švajčiarsku žijú vo svor- nosti a príkladnej shode tri národy: nemecký, taliansky a francúzsky, a pri úplnej národnej rovnoprávnosti tvoria jeden nerozdeliteľný Švajčiarsky štát. Tak by to malo byť i u nás, a vtedy by bolo Uhorsko mocné a odporu schopné proti každému vonkajšiemu nápadu. Pravda, na terajšom sneme napadli Fraňa Kossutha preto, že by z Uhorska chcel utvoriť východné Švajčiarsko ; ale je to predsa zna- kom času, že ľady, rovnoprávnosti národov v Uhorsku oproti sa stavajúce, začínajú sa pomaly topiť.

Preto verme pevne, že žiadosti nášho Memoranduma prv-neskôr predsa sa splnia.

Nech žije rovnoprávnosť národov uhor- ských!"

38

Po Pavlovi Mudroňovi zase vystúpil Spevokol.

Potom Jozef Slmltéty čítal o pôvode, osude a účiukocli Memoianduma. Slečna Margita Izáková rečiiila z básne Ľudovíta Kubányho : Deň 6. a 7. júna roku 1861 v Turčianskom Sv. Martine.

Výročná pamiatka Memoranduma v Turčianskom Sv. Martine od polstoletia riadne zasvätila sa vy- chádzkou do prírody. Nasledujúceho dňa, 6. júna, zakončiť slávnosf .ôO -ročnej pamiatky teraz tiež išli sme pod Stráne, kde počúvali sme o Memoranduma reči Matúša Dulu, Pavla Mudroňa, dr. Jána Yanoviča, dr. Jána Mudroňa, dr. Milana Ivanku, Jozefa Košinu, Jána Osadského, dr. Jura Janošku a Jána Meličku. Popri milých, vzácnych rozpomienkach reči boly ve- nované prítomnosti i budúcnosti.

50-ročiiú pamiatku dôležitého slovenského deju zasvätili i hostia v Luhačoviciach, pri prednáške dr. Júliusa Markoviča.

Môj výklad o Memorandume ctený čitatel nájde v tejto knižočke tak, ako bol čítaný na slávnosti a vytlačený v 66. čísle Národných Novín ; podoplňovaný je len niekoľkými punkty, najmä v poslednej tretine svojej. Pre Pospolité Čítanie takúto históriu bolo by treba populárnejšie podat. Ak by raz prišlo na nové vydanie knižky, proboval by som napraviť i tento jej nedostatok.

Memorandum národa slovenského

k vysokému snemu krajiny uhorskej, obsa- hujúce Žiadosti národa slovenskélio cieľom spravedlivélio prevedenia a zákonom krajin- ským zabezpečenia rovnoprávnosti národnej v Uhrách, kroz národné slovenské shroma- ždenie v Turčianskom 8v. Martine dňa 6. a 7. júna roku 1861 vyslovené.

Keď ako Slováci v mene rovnopráv- nosti národnej so žiadosťami našimi vy- stupujeme, nečiníme to preto, ako'by sme snáď zásade svetom iňýbajúcej a skrze prvých a najhorlivejšícln vlastencov našich v jej opravdivom smysle pojatej, — uzna- nia vydobyť chceli; ale činíme preto: že podoba dáva jestotu veci, a nám Slová- kom veľmi mnoho záleží na tom, aby po- doba tá, v ktorej rovnoprávnosť národná z ohľadu nás v život uvedená byť má, i podstate veci samej, i cíteným skrze nás potrebám života zodpovedala.

40

A v tomto ohlade pred zákonodarným sborom vlasti našej, ku ktorému skutočnú dôveru vyslovujeme, hlásiť sa je vlaste- necká a spolu i národná povinnosť naša.

Dejepis a národné podania naše ho- voria nám, že my Karpatmi zakolesenej zeme tejto najstaršími obyvateľmi sme. Už dávno pred príchodom Maďarov, ot- covia naši zem túto nazývali vlasťou svo- jou, už dávno pred tým viedli tuná dlho- trvanlivé a krvavé boje za národnú samo- statnosť svoju oproti potlačovatelom zá- padným, už dávno pred tým mali tuná mimo kvetúceho roľníctva a obchodu, mimo opevnených miest a hradov i štátnu sústavu, ktorej jednotlivé ustanovizne v ústave Uhorska až dosiaľ udržaly sa.

Príchodom Maďarov na prvom stupni vyviňovania svojho nachodivšie sa kon- federácie plemien slovanských na zemi tejto zanikly a urobily miesto konfede- rácii novej, ktorá pod úbehom jedného stoletia ako ^krajina Uhorská pod koru- nou svätého Štefana v rade ostatných euro- pejských štátov čestné miesto zaujala, a na vzdor devätstoletým pohromám i dosial podržala.

Spoločné hmotné i duchovné záujmy spojily plemená rozličné krajiny tejto, jako synov jednej spoločnej matky, v rodinu

41

jednu; — spoločná ich úloha: brániť vzde- lanosť západnú proti barbarským náro- dom východu, a spolu brániť a pre ďalšiu budúcnosť zachovať samostatnosť svoju oproti hltavému vplyvu západu, nachodila ich vždy hotových k službe človečenstva jednak so zbraňou v rukách na poli bitvy, jako i s múdrou radou v shromaždeniach krajinských.

1 v šíku vojenskom, i v poradách spo- ločných rozumeli sa mužovia plemien týchto, pri všetkej rozličnosti jazykov, veľ- mi dobre; láska ku spoločnej vlasti a bra- terská dôvera medzi sebou bola ich naj- lepším tlmačom, žiadnemu z nich ne- napadlo opovrhovať rečou plemena dru- hého, nenávidieť ju, žiadnemu nenapadlo zveľadenie vlastného plemena na záhube a vykorenení plemena druhého zakladať a osobitnosť svoju plemennú na oné miesto vysadzovať, na ktorom jedine sväté a vše- tkým plemenám spoločné záujmy vlasti stále a trvanlivé udržať sa môžu.

V braterskej láske a svornosti plemien všetkých hlavný prameň životnej sily ma- júc, šťastne prekonala vlasť naša hrúzu pustošenia tatárskeho, prekonala šťastne i časy, v ktorých s jednej strany izlam, s druhej strany absolutizmus západný po- hltiť ju hrozil; boje náboženské pretiahly

42

sa ponad ňou jako hrmavica, po ktorej príroda len krajšie sa rozzelenáva; ona trebárs ešte nie celkom, ale predsa z väč- šej čiastky vyviazla z väzieb stredovekého feudalizmu, udeľujúc deťom svojim rovno- právnosť osobnú; ba i jedenásťročné po- tlačovanie nemohlo v jej prsiach udusiť dych slobody. Akýže teraz, žiaľny, či ra- dostný výsledok dostane sa jej za podiel, teraz, keď duchom času hýbajúca otázka národnosti v nej na rozlúštenie svoje čaká?

My si prajeme, aby otázka tá nestala sa nezhojiteľnou ranou spoločnej matky našej, ale aby stala sa jej neprebitným štítom, strely nepriateľské odrážajúcim.

Povedomie naše hovorí nám, že my Slováci práve tak národom sme, jako Ma- ďari, alebo ktorýkoľvek národ druhý vlasti tejto; z čoho, keď len rovnoprávnosť ná- rodná a spolu i sloboda občianska nemá byť chimärou, prirodzeným spôsobom na- sleduje to, že jako národ menej práva mať nemôžeme, ako ho má ktorýkoľvek národ druhý spoločnej vlasti našej.

A predsa keď na stav zákonitý z roku 1848 pozornosť našu obrátime, nájdeme to: že nielen dávnejšie snemy od roku 1791., 1792., 1805.,— ale i pozdejšie zá- kony, najmä od roku 183Ve, ^ž po 1848 — jedine národ maďarský jako národ

43

uznávajú, jedine o reči maďarskej ako národnej a vlastenskej hovoria, jedine o zveľadenie národa maďarského a reči ma- ďarskej sa starajú, — o nás žiadnej ne- robiac zmienky, jako by nás, ktorí sme predsa najstarší dedičovia spoločnej vlasti tejto, vo vlasti našej ani nebolo.

Neuznanie toto je proti národným a ob- čianskym právam našim namerená krivda, ktorú my hlboko a bolestne cítime; — je nepravosť, nad ktorou duch času výrok svoj už vypovedal, — a ktorá v snemovnej porade opravdivých vlastencov len jedno- hlasného zatratenia dôjsť môže.

My teda z ohľadu odstránenia krivdy tejto žiadame:

\. Aby osobnosť národa slovenského a vlastenskosť reči slovenskej zákonom pozitívnym a inaugurálnymi diplomami uznaná, a uznaním tým oproti zlomysel- ným útokom nepriateľov svornosti náro- dov zabezpečená bola.

My národy považujeme za uprávnené osoby človečenstva, v ktorých ono, tre- bárs v rozličnej podobe, k určeniu svojmu, t. j. k dokonalosti sa vyviňuje.

Prirodzená vec je, že sa definície tejto z ohľadu nás samých, a v poťahu nášho k národom tým, s ktorými vlasť máme spoločnú, pevne držíme.

44

Akokoľvek u jednotlivca uznanie jeho osobnosti je prvou výminkou slobody a rovnoprávnosti občianskej, tak medzi ná- rodmi uznanie osobnosti národnej je prvou výminkou rovnoprávnosti národnej; ba práve táto posledná nesmyslom by bola tam, kde osôb národných, na ktoré by sa ona vzťahovala, niet, alebo kde osoby tie zákonitého uznania nemajú.

Centralizácia minulých jedenásť rokov neuznávala osobností národných: preto na miesto sľúbenej rovnoprávnosti dala ná- rodom rovnobezprávie.

My neveríme, že by mužovia tí, ktorých občania vlasti tejto jako zákonodarcov na snem krajinský poslali, znovuzrodenie centralizácie takej, trebárs v podobe ústav- nej, docieliť chceli, a preto ešte raz v dôvere vlasteneckej opakujeme, že uznanie osob- nosti národnej je prvou výminkou rovno- právnosti národnej, je uhelným kameňom stavby ústavnej, ktorá jedine na priro- dzenom. Prozreteľnosťou božou danom základe pevne a trvácne k prospechu a blahu vlasti celej vystavená byť môže.

Že ale všetko, čo v materiálnom svete jestvuje, len v čase a v priestore jestvo- vať môže: preto potreba je:

11. Osobnosť našu národnú uznať v priestore tom, ktorý ona jako súvislá

45

nepretržená massa skutočne zaujíma, pod menom horno-uhorského sloven- ského Okolia, so zaokrúhlením stolíc podľa národností.

Žiadosť túto neodolatelnou činí sama podstata rovnoprávnosti národnej, bo žia- den národ nejestvuje len vo vidine, ale i v skutočnom svete.

Nie je teda dosť uznať osobnosť jeho v holej všeobecnosti, ale potreba je každý národ uznať tak, ako je vskutku, v prie- store tom, ktorý on zaujíma a ktorý mu Prozretedlnosť božská vyznačila. Ba do protimluvy a nedôslednosti upadnul by ten, ktorý by osobnosť národa uznal, medzí ale tých, v ktorých osobnosť tá je a v ktorých ona skutočnou sa stáva, ne- uznal by.

Keď prez tolké stoletia v ústavnom Uhorsku dištrikty Kumánov a Jazygov, mestá hajdúcke, 10 obcí kopijníkov, 16 miest spišských a 44 stolice, navzdor ťažkostiam polohopisným, ako osobitnou municipálnou správou nadané korporácie, bez najmenšej nesnádze pre vlasť jest- vovať mohly; keď pred rokom 1848 vlasť naša vo svojej vnútornej organizácii bez najmenšieho nebezpečenstva celosti a jed- noty svojej na 4 dištrikty rozdelená byť mohla: nevidíme príčiny, prečo by jeden

46

súvislý celok tvoriaci národ slovenský, v priestore tom, ktorý mu príroda sama vyznačila a ktorý on skutočne i zaujíma, pri nastávajúcom organizovaní krajiny a stolíc, ktoré od teraz zasedajúceho snemu očakávame, ako jedno horno-uhorské slo- venské Okolie vo vlasti našej miesta nájsť nemohol — tým viac, že uznanie takéto skutočná rovnoprávnosť neomylne pred- pokladá, a výhody z jednoty reči v jed- nom Okolí, jak pri správe politickej a súd- no-právnej, tak najmä i pri zdarnom vý- vine slobody občianskej pochádzajúce silno odporúčajú.

Slovenské čiastky stolíc — Prešporskej, Tekovskej, Hontianskej, Gemerskej, Tor- nianskej, Abaujvárskej a Zemplínskej — národopisnou čiarou označené, môžu sa bez významných ťažkostí alebo jako nové župy usporiadať, alebo, kde to ne- možno, susedným slovenským stoliciam privteliť.

Utvorenie spôsobom horespomenutým jedného horno-uhorského slovenskétio Okolia v dosavádnom politickom po- delení Uhorska žiadnej nerobilo by pre- meny, len tú: že na miesto mŕtvych hra- níc, na ktorých dosiaľ 4 dištrikty vlasti našej spočívaly, nastúpily by medze živé, nie ľubovoľou ľudskou, ale rečou a národ-

nosfou a tak vôľou božou a prírodou sa- mou nezrušiteľne určené.

Pri príležitosti tejto musíme sa po- predku ohradiť proti tej, so stránky bra- tov Maďarov nám všeobecne činenej ná- mietke, že i v stoliciach slovenských, ako v Trenčíne, Orave, Turci, Zvolene, Lip- tove, Spiši a Šariši, značný počet Maďa- rov, najviac stavu zemianskemu prinále- žiacich, sa nachodí, tak že u nás národ- nosť maďarská a slovenská jedna na druhú navrstvené sú, z ktorej príčiny uznanie v jednom okolí obsaženej osobnosti ná- roda slovenského v skutočnosti nemož- ným sa stáva.

Ano, pravda je, že v národe našom mnoho odnárodnelých synov sa nachá- dza; títo ale nie sú Maďari, ale sú syno- via rodu nášho. 1 národ maďarský pred vystúpením veľkého Széchenyiho dosť po- čitoval synov takých, ktorí za čokoľvek inšie, len nie za Maďarov sa vydávali; ale mohutný duch času priviedol ich k po- znaniu seba samých, aby znovu splynuli s národom, od ktorého sa boli odrazili; i my veríme, že ten istý duch času pre- budí odrodilých synov našich k poznaniu bludu svojho a privedie ich nazpäť do lona národa a ľudu toho, z ktorého pošli.

Akokoľvek s jednej strany nemôžeme

48

predpokladať o hrdinskom národe maďar- skom to: že by odrodilstvom naším sám seba obohacovať, hanbou našou národ- nou sám seba ozdobovať chcel; tak po- dobne s druhej strany o vlastenectve zá- konodarného tela nášho nemôžeme veriť to: že by v nadrečenom odrodilstve našom prekážku uskutočnenia rovnoprávnosti národnej nachádzať mohlo. Jestli by sa ale v týchto slovenských stoliciach jedno- tlivci inonárodní nachodili, títo si výsadné práva národné na ujmu všeobecnosti práve tak, ako jednotliví v neslovenských stoliciach bývajúci Slováci, osobovať ne- môžu.

Ohradiť sa ďalej musíme oproti možnej námietke tej: ako by snahy po jednom slovenskom Okolí proti historickým prá- vam zákonmi pozitívnymi zabezpečenej jednoty a celosti Uhorska smerovaly.

Už Štefan svätý v testamente svojom k synovi Emerichovi hovorí: »regnum unius linguae imbecille et fragile est« — už on zanecháva mu radu tú, aby šetril zvyky, mravy a obyčaje rozličných vo vlasti ži- júcich plemien, už pod ním na základe rovnoprávnosti plemien založená bola jednota a celistvosť vlasti tejto; že ale ple- mená vyrástly v národy, povedomie osob- nosti svojej majúce, že následkom toho

49

jednota a celistvosť vlasti našej nie viac v plemennej, ale v národnej rovnopráv- nosti základy svoje hladať musí, to nie je vina ani zásluha naša, ale je nutný vý- sledok pokroku toho, ktorý zo zákona bo- žieho pôvod svoj berúc, na ceste svojej hrádzou zákony ľudskými kladenou zasta- viť, alebo nazpäť odraziť sa nedá.

A pokrok tento neuznať znamenalo by neuznávať riadenia božieho v živote jed- notlivých národov tak, ako vo vývine jed- notlivých štátov zjavne sa označujúceho.

Len nedávno v dejinách italských vi- deli sme, že zákon pozitívny a práva historické nemohly odolať udalostiam zo zákona a práva vyššieho pôvod svoj be- rúcim. Príklad severnej Ameriky učí nás, že hriech mravný, do ústavy štátnej zavi- nutý, skorej pozdejšie na ústave samej pomstí sa a že mocou samej zákonitosti nedá sa utvoriť a udržať celol<, I<torÝ ináče so zál<onmi prirodzenými a mrav- nými nesúŕiiasi.

My vlasť našu od podobného hriechu zachránenú mať chceme, vtedy, keď na základoch Štefanom svätým daných ďalej stavať a jednotu vlasti našej v podobe duchom času a potrebami života nazna- čenej utvorenú mať žiadame. Nám nie je dosť, aby len v artikuloch snemových stálo

Pospolité Čítanie. Soŕlt I. 4

50

»regnum indivisibile et propriam habens constitutionem«; my chceme viac, my chceme, aby jednota tá spočívala na zá- klade mravnom, prirodzenom, zo samého života v pokroku času vyrastenom.

Ako sme už horevyššie podotkli, mravná povaha jednoty tejto záleží v opravdivej, nie zdanlivé, ale skutočne, uznaním vsku- tku jestvujúcich osôb národov, prevede- nej rovnoprávnosti národnej; lebo len ta- kýmto spôsobom môže vlasť naša naj- svätejšie záujmy národov v nej žijúcich v sebe sústredniť, len takýmto spôsobom môže im dať to, čoho mimo nej inde ne- nájdu, len takýmto spôsobom stane sa ona ich jednako milovanou matkou, ktorá práve preto, že žiadnemu z rovnorodých synov svojich prednosť pred druhým ne- dáva, bude sa môcť v čas nebezpečen- stva na všetkých jednako opierať a od všetkých jednakú podporu, jednakú obeť požadovať.

My, ktorí v spoločnej minulosti náro- dov vlasti tejto na spoločnú ich budúc- nosť ukazujúci prst boží vidíme, ktorí cí- time a povedomí sme si toho: že poloho- pisná povaha nami obývaného Horno- uhorská, že každodenné striedavé mate- riálne i duchovné záujmy a každodenný vzájomný obchod, ba len i sväzky rodinné

a pokrevné s bratmi našimi Maďarmi nás v jeden tuhý sväzok spojujú; my nemô- žeme byť protivníci celistvosti a jednoty vlasti našej. Nech teda v slovenskom, ná- rod náš zosobňujúcom Okolí nehľadá nikto niečo iného, jako to, čo skutočne je, t. j. neomylnú výminku rovnoprávnosti národ- nej, ktorá zas je uholným kameňom jed- noty vlasti našej.

111. Jestliže rovnosť je oná miera, kto- rou sloboda a právo millionov občanov v živote občianskom skutočnými sa stá- vajú a všetkých údov obce v jeden har- monický celok, v jednu slobodnú obec spojujú; tým väčšia potreba je v jednej vlasti, ktorá harmonickým celkom náro- dov v nej žijúcich byť má, práva národné a práva reči mierou touto rozmerať.

Podľa zásady tejto žiadame, aby v Okolí národ náš zosobňujúcom:

1) Jedine a výlučne reč slovenská bola žlebom tým, ktorým tok života ve- rejnétio, občiansketio, cirkevného a škol- ského prúdiť sa má; ona, jako obraz, ktorým národ sám sebe v ríši duchovnej spredmetňuje, ona jako jediný prostriedok, jediné dvíhadlo vzdelanosti národnej, ne- smie byť v priestore národa svojho, v dome svojom, na užší okres, na úlohu slúžky obmedzená, ale musí byť práve tak upráv-

4*

52

nená, jako život národa samého v medziach svojjch uprávnený je.

Žiadame teda: aby vzhľadom na nás Slovákov, pri nastávajúcom sriadení kra- jiny a stolíc, v Okolí slovenskom jeden odvolávací súd, taktiež aspoň Jeden zmenkový súd, pri ktorých by úradná reč slovenská bola, utvorený bol; aby pri najvyššom súde krajinskom, taktiež pri najvyšších správnych dikasteriách mužovia obecnou mienkou slovenskou za národovcov slovenských uznaní, na- sledovne i v reči slovenskej dokonale zbe- hlí, v pomere počtu obyvateľstva jako referenti s potrebným osobníctvom po- stavení boli, ktorí by tam nielen úradné práce konali, ale spolu v čas potreby i záujmy slovenského národa zastávali.

To samé platí pri ustanovení ko- misie k vedeniu záležitostí školských.

2) Čo sa tyče čiary tej, ktorá sa me- dzi rečou diplomatickou a našou rečou národnou vo vlasti našej tiahnuť má, v ohľade tomto musíme najskôr rozlúštiť otázku tú, čo je vlastne reč diplomatická.

N áhladom naším je ona medzi národ- mi rozličných jazykov »prostriedok spo- ločného usrozumenia sa«.

V tejto definícii jej medze samé od seba sa označujú, menovite označuje sa to, že

53

ona tam, kde nie je vlastnou rečou ná- roda, nesmie si osobovať právo reči ná- rodnej; že nesmie ani na piaď zaujať pre seba z poľa toho, ktoré druhej reči ná- rodnej patrí; že jej medze a práva počí- najú sa tam, kde výlučné medze a práva reči národnej prestávajú; tedy, aby sme po- ťažne na nás Slovákov hovorili, jej medze počínajú sa za medzami Okolia nášho slo- venského, v dopisoch so stolicami neslo- vanskými, vo vnútornom úradovaní a vzá- jomnom úradnom obchode najvyšších správnych a súdnych vrchností krajin- ských, ktorých úkol na celú krajinu sa vzťahuje (nerozumejúc sem záležitosti strá- nok, ktoré vždy v patričnej reči národnej vyridzované byť majú), konečne na spo- ločnom sneme krajinskom, — nevytvá- rajúc pri tomto poslednom užívanie iných rečí krajinských.

My Slováci, ktorým na svornosti ná- rodov uhorských ďaleko viac, ako na vlastnej márnej chlúbe záleží, hotoví sme na slušné medze obmedzenú diplomatič- nosť reči maďarskej vo vlasti našej uznať, nie ale preto, jako by sme snáď skrze to naduprávnenosť národnosti a reči ma- ďarskej nad národnosťou a rečou našou uznávali, nie, — tak hlboko sme nepadli, ani jako národ tak hlboko padnúť nemo-

54

zeme, zreknúf sa hodnosti našej národ- nej nikdy nemôže byť úmyslom naším; ale preto, aby sme bratom našim Maďa- rom neodtajiteľný dôkaz podali toho, že k vôli svornosti národov uhorských my i v najsvätejších. Bohom daných a s nami zrodených právach našich samých seba, nakoľko to bez hrubej samovraždy možno je, zaprieť hotoví sme.

Podľa zásady vyše spomenutej žia- dame a žiadať musíme:

3) Aby snemové artikule tie, ktoré sa s rovnoprávnosťou a slobodou náro- dov nesrovnávajú, menovite art. 16: 1791, 7: 1792, 4: 1805, 3: 1836, 6: 1840, 2: 1844, 5. § 3: 1848 a 16. lit. e. 1848 zákonom pozitívnym vyzdvižené boly.

Niet národa, ktorý by v láske a žiar- livej pridŕžavosti sa k reči a národnosti svojej bratov našich Maďarov prevyšo- val. A či srdcia a mysle naše tvorca sveta podľa inších pravidiel utvoril, ako srdcia a mysle Maďarov? Čo ich bolí, to bolí i nás; čo im pokladom je, to i nám po- kladom je, práve tak drahým a neoceni- teľným; i nám je reč naša najkrajšia, naj- ľúbozvučnejšia, i nám je ona jediným pro- striedkom vzdelávania sa národného, i nám je ona obrazom duchovného sveta nášho, a my tak dobre jako Maďari cí-

55

time to: že duch slobody a zápal vlaste- necký v reči našej nám sa zjavujúci ma- gickým spôsobom preniká a obživuje vnútornosti naše, kým naproti tomu ten istý duch, ten istý zápal v reči nevlast- nej, v rúchu cudzom k nám prichádza- júci, nevlastným, cudzím sa nám byť vidí. Reč naša je tak tuho so slobodou našou občianskou a s vlastenectvom na- ším dovedna spojená, že ju v jej priro- dzených medziach a právach len s tý- mito spolu potlačovať, alebo uznávať možno.

Žiadame ďalej:

4) Na sneme samom zhotovenú osnovu zákonov reči našej hodnovernú.

Žiadame:

5) Aby nám k náležitému politickému a právnemu vychovávaniu a vzdelávaniu slovenskej mládeže, v príhodnom meste slovenskom, akadémia právnická, a mimo toho katedra reči a literatúry slovenskej na univerzite peštianskej na útraty kra- jinské založené boly, tým viac, že uni- verzita tá na horných, Slovákmi obýva- ných stranách Uhorska značné statky drží. Taktiež aby ústavy naše literárne z krajinských dôchodkov pomerne pod- porované boly.

6) Aby literárne i mravno-vzdelava-

56

teľné národné spolky právom slobodnej associácie zakladať a k cieľom tým po- trebné príspevky sbierať nám vždy do- volené bolo.

7) Obciam slovenským v živle ino- národnom, jako i obciam inonárodným v stoliciach slovenských osihoteným a vyhraničiť sa nemohúcim, už následkom zásady samosprávy občianskej, náleží právo to: v obvode občianskeho života svojho reč svoju vlastnú užívať a národ- nosť svoju slobodne pestovať a vzdelávať.

Nech nikto neobviňuje nás z prepia- tosti, že reč našu Vo vlasti našej, v ro- disku našom a v priestore tom, v kto- rom ona domácou je, jako dvíhadlo ve- rejného občianskeho života nášho zabez- pečenú mať chceme. My reč našu ni- komu nenatískame: len to žiadame, aby reč naša zo svojho prirodzeného práva vytískaná nebola.

8) Žiadame, aby pri očakávanom re- organizovaní tabule veľmožov, jestli by sa také na základe záujmov stalo, pritom mimo iných záujmov i záujmy národností, a menovite našej slovenskej národnosti do ohľadu vzaté a pomerne zastúpené boly.

IV. Konečne osvedčujeme, že záujmy národa slovenského ohľadom slobody občianskej sú tie samé, sú jednostajné so

57

záujmami všetkých uhorských, z ohľadu slobody národnej ale so záujmami vše- tkých doteraz zákonmi utlačených ná- národov, menovite: Rusínov, Rumunov, Srbov a Chorvátov; tak že v priestore tom, ktorý národ slovenský obýva, úplne to isté žiada pre seba (ohľadom totiž ná- rodnosti a slobody), čo bratia Maďari sku- točne už majú, a zato aj jedon za vše- tkých a všetci za jedného dobre stáť a bojovať chce.

Táto solidárnosť, s ktorou pred očami národov slobodných uhorských k záuj- mom slobody a národnosti sa hlásime, vynútená je utlačením národov nema- ďarských.

Toto sú teda žiadosti naše, ktoré z ohľadu prevedenia rovnoprávnosti ná- rodnej snemu nášmu prednášame.

Bez uznania osobnosti našej národnej, bez vyznačenia Okolia toho, v ktorom osobnosť tá obsažená je, bez rovného práva rečiam a národnostiam v ich oso- bitných národopisných medziach, pre nás opravdivej rovnoprávnosti niet.

Opakujeme ešte raz, že rovnopráv- nosť národná je svetoduchom prine- sený základný kameň celosti a jednoty vlasti našej spoločnej; ona prebudená súc raz, neusne viacej, ale len zosilňo-

58

vať sa bude v povedomí národov; z jej ceny teda nič sa nemôže stiahnuť a od- jednať, ako sa nemohlo odjednať z ceny nekdajších kníh sibylinských: história ale učí nás, že v osudných dobách národov alebo štátov zameškaná príležitosť nikdy sa viacej nevráti.

Heslo naše ]e: Jedna, slobodná, kon- štitucionálna vlasť, a v nej sloboda, rovnosť i braterstvo národovl

V Turčianskom Sv. Martine, dňa 7. júna 1861.

Následkom uzavretia slovenského ná- rodného Shromaždenia v T. Sv. Martine:

Ján Francisci v. r., predseda slov. nár. shromaždenia. Vilém Paulíny-Tóth v. r., za- pisovateľ. Ján Gottschár v. r., opát a škol- ský radca. Štefan Závodník v. r., farár a dekan. Alexander Pongrác v. r., farár a dekan. Dr. Miloslav Hurban, ev. a. v. farár. Štefan Daxner v. r., statkár a pravotár. Ondrej Michal Mudroň v. r., doktor práv. Štefan Hyroš v. r., farár. Sámuel Novák v. r. Ján Moravčík v. r. Ludevít Turzo- Nosický v. r. Ondrej Hodža v. r., ev. farár. Ján Jesenský v. r. Ďorď Matúška v. r. Ján Palárik v. r., duchovník a spisovateľ.

Pospolité Čítanie,

Slovenský národ je obdarený, rád sa učí, rád číta. Mnoho príkladov vidíme v cudzine, že Slovák zdarné konkurruje so svojím pre- cibreným konkurrentom a domôže sa vehlasu, blahobytu. — A predsa tu doma k ničomu prísť nemôže. Je všade odtískaný, ponižo- vaný, sdieraný a klamaný. — Hja, Slovák v cudzine naučil sa, ako svet beží, doma ho ohlupuje škola. Naše školy nám pozatvárali, v ktorých krásne rozviňoval sa um a vedo- chtivosť. V terajších školách deti naše sa dobre nevyviňujú, preto ako zrelí neprídu k pravému povedomiu a vzdelaniu. Nevzdelaná massa samostatne nemyslí, nepochopí svojho záujmu, slovom, nejde vopred. Terajšia výchova detí cieli na odcudzenie od svojho národa, na uspávanie, aby zabudly svoju vlastnú bytnosť.

Nuž tuje potrebné dobré čítanie, poučenia, rady, pokyny, príklady zo života, lebo príklady najviac priťahujú. Musíme nahradiť ľudu to, čoho mu škola nepodáva, musíme národu po-

dávať poučné, ľahko srozumiterné, pútavé po- učovania z hospodárstva, záhradníctva, ovoci- nárstva, včelárstva, učiť ho užitočnému chovu a opatere dobytka, drúbeže, učiť ho najvýhodnejšie spracovať mlekárske výrobky, poukazovať na pokroky v remeslách, v prie- mysle a obchode, obznámiť ho s terajšími vy- moženosťami na poli praktických vied, elek- triky, načrtať a oceniť umenie výtvarné nášho ludu, vylíčiť jeho báječnú zručnosť, krásochuť, vkus, porozumenie, — obznámiť ho s jeho históriou. Národ musí poznať seba i svoje vlastnosti, dobré i zlé, aby bol hrdý na svojich predkov, na svojich výtečníkov, aby sa videl ako v zrkadle, porovnával sa s druhými ná- rodmi a snažil sa vždy za vyšším a vyšším. »Co dokázali iní, dokážeme i my.«

Ako mnoho pracuje sa mimo Uhorska na výučbe rudu ! Kofko večerných kursov býva dávané po väčších mestách slávnymi profes- sormi, učiteľmi, privátnymi ľuďmi pri zna- menitých porrôckach obrazových, kinemato- grafických, svetelných, len aby prednáška bola zaujímavejšou, dobre pochopenou. Ba zakla- dajú sa ľudové univerzity veľkým nákladom

pre šírenie náuky Tudu pospolitého v Amerike. — Vo Švédsku, Dánsku takéto naukobehy už dávno sa vydržiavajú, v Rusku šíri sa v širo- kých rozmeroch popularizovanie naúk. Len u nás je tma. Neprirodzenou výučbou, politikou šíri sa u nás neumelosť, zatemnelosť, tuposť.

Ako krásne začal šíriť známosti na poli hospodárskom pán farár Slávik! Jeho hospo- dárske (1898 — 1890) prednášky sú mnoho- slubným začiatkom pre vzdelávanie ľudu.

Medzery školskej výučby zaplniť uza- vrela správa Kníhtlačiarskeho účast. spolku v Turčianskom Sv. Martine. Bude vydávať pod menom

sbierku lacných, poučných kníh z oboru ho- spodárstva, priemyslu, obchodu, remesiel, dejepisu a vzdelanostných otázok, týkajúcich sa slovenského širokého obecenstva. Náš pro- gramm je šíriť známosti, ktoré malý by byť osvojené v školách a sú v živote prakti- ckom nevyhnutne potrebné pre rozšírenie vzdelanosti nášho ludu.

Bár by naša snaha korunovaná bola dobrým výsledkom a naše »Pospolité Čítanie« rozšírilo sa v národe.

Kníhtlačiarsky účastinársky spolok

v Turčianskom Sv. Martine

odporúča nasledujúce knihy:

Sobrané Diela

Svetozára Hurbana Vajanského.

Dosiar vyšlý nasledujúce sväzky:

I. Novelly a obrazy : Kandidát, Mier duše, V jaskú, Babie leto, Na Bašnárovom kopci, Podrost, Tri kabanosky.

Cena: K 240, na silnom jemnom papieri K 280, na jemnom papieri viazaný K 4" — (poštou o 20 hal. viac).

II. Romány : Letiace tiene, Pustokvet.

Cena: K 2"—, na silnom jemnom papieri K 240, na jemnom papieri viazaný K 3'60 (poštou o 20 hal. viac).

III. Tatry a more. (Básne. Druhé vydanie.)

Cena: K 170, na silnom jemnom papieri K 2' — , na jemnom papieri viazaný K 320 (poštou o 20 hal. viac).

IV. Koreň a výhonky. (Román v dvoch častiach.)

Cena: K 350, na silnom jemnom papieri K 4' — viaž. K 5"40 (poštou o 30 hal. viac).

V. Novelly a črty : Dve sestry, Ľalia, Noc na skalách, Hlásnik, Čierny idealista, Rubačova žena, Pol dňa u rieky. Svadobné šaty, Z listov rozčúleného.

Cena: na jemnom papieri K 280, viazaný K 4' — (poštou o 20 hal. viac).

VI. Kniha veršov I.

Cena : na jemnom papieri K 3' — , viazaný K 4 20 (poštou o 20 hal. viac).

Vil. Suchá ratolesť. Román.

Cena: na jemnom papieri K 3"20, viazaný K 440 (poštou o 20 hal. viac). Vili. Novelly: Búrka v zátiší, Pančava, V malom meste, Husľa, Podivíni.

Cena: na jemnom papieri K 3" — , viazaný K 4 20 (poštou o 20 hal. viac). IX. Novella, rozprávky a črty: Zajatý cezarevič, Zločin a pokánie, Jarný mráz, Duchovia sudov, Volosko — Venecia.

Cena: na jemnom papieri K 3'40, viazaný K 460 (poštou o 20 hal. viac). X. Črty a kresby.

Cena: na jemnom papieri K 3"20, viazaný K 4-40 (poštou o 20 hal. viac).

Sobrané Spisy

Martina Kukučina.

Dosiar vyšlý nasleduj úce sväzky: Sväzok 1.: Z teplého hniezda. Neprebudený. Tichá

voda. Keď báčik z Chochoľova umre. . . Slepá

kura a zrno. Sväzok 11.: Dedinský román. Mišo. Zakáša —

darmo je! Rekrúti. Na podkonickom bale.

Tiene i svetlo. Sviatočné dumy. Sväzok 111.: So stupňa na stupeň. Dies irae. Na

svitaní. Rysavá jalovica. Sväzok IV. v tlači.

Cena každého sväzku: K 2' — , viazaný K 3'20

(poštou o 20 h., rekommandovane o 45 h. viac).

D KDíhtlaíiarskelio účastinárskelio spolku

= v Turčianskom Sv. Martine =

dostať nasledujúcu knihu:

Ľudová zdravoveda. = Napísal Dr. V. Šrobár, = praktický lekár v Ružomberku.

Obsahuje 396 strán 8'' a nachádza sa v nej 86 rozličných vyobrazení. Brošírovaná K yôo, viazaná K4"50.

Dr. Vavro Šrobár, lekár v Ružomberku, zaiste vykonal zá- služnú prácu svojím spisom Ľudovou zdravovedou, v ktorej so zreteľom na naše slovenské po nery sobral všetko, čo treba vedieť každému z nás zo zdravotníctva. Kniha táto poučuje, ako treba žiť, aby si človek vo všetkých nepraj- ných okolnostiach svoje zdravie neporušené zachoval.

O všetkých otázkach, patriacich do náuky o zdraví, po- jednávajúca kniha je nasledujúceho obsahu;

Predmluva. I. O vzduchu. II. Odev a šatstvo. III. O vode. IV. O pôde. V. O výžive a pokrmoch. VI. Príbytok. VII. O osvetľovaní. VIII. Pochovávanie mŕtvych. IX. Deti a škola. X. O práci. XI. O nákazlivých chorobách. XII. O pohlavnej dospelosti a o pohlavných nemociach. XIII. Prvá pjmoc pri úrazoch. XIV. Stavy bezvedomia. XV. O otravách.

Vydaním tejto knihy doplnená je slovenská literatúra

spisom pre každého významným a tak dúfame, že ctené

slovenské obecenstvo ju s radosťou prijme.

<1B R A

ŕ/ ^

^S^-n..

PLEASE DO NOT REMOVE CARDS OR SUPS FROM THIS POCKET

UNIVERSITY OF TORONTO UBRARY

DB

2797 S58

Skultety, Jozef

Slovenské Memorandum roVcu

1861

V'

k.